Nutnosť pozitívneho myslenia
Myslenie je funkcia človeku vlastná. Nie nadarmo sa vraví, že myslenie bolí - svojim spôsobom je to pravda. Neobyčajne totiž záleží na tom, akým spôsobom myslíme a to nie je vždy pre nás optimálne. V myslení sa odráža stav našich emócií, ktoré hrajú veľakrát kľúčovú rolu, keďže sú väčšinou negativistické a sústredia sa na to, čoho sa bojíme, na čo máme zlosť, čoho chceme dosiahnuť a nie na to, čoho sme už dosiahli. Aj bežné udalosti hodnotíme skôr z negatívneho než pozitívneho hľadiska. Ak sme napr. pred dôležitým existenčným jednaním, neuvažujeme o tom, ako dobre sme pripravení, aké máme skúsenosti, prednosti, znalosti cudzích jazykov atď. Skôr sa zaoberáme úzkostnými myšlienkami, že neuspejeme, že nie sme zdravotne v optimálnom stave, že sme trémisti, skrátka, že sme "k ničomu". Tieto úzkostné myšlienky, ak sú dlhotrvajúce, sú zdrojom chronického stresu. Pokiaľ proti tomuto spôsobu myslenia zavčas nezakročíme, prechádza aj na iné situácie a ďalej zhoršuje naše duševné zdravie. Nie sme potom schopní o ničom a nikom premýšľať inak, než v duchu "katastrofického scenára". Dostávame sa tým do stavu, charakteristického pre stav stresovej vyčerpanosti, končiaci až hlbokou depresiou.
Takýto spôsob myslenia vytvára bludný kruh, ktorým sa stresový stav stále zhoršuje. Hlavou sa nám neustále premieľa niekoľko myšlienok, ktoré nás neopúšťajú ani v noci, kedy nemôžeme spať, alebo dokonca nás strašia v sne. Sú to tzv. automatické myšlienky, na ktoré trvalo myslíme a ktoré bombardujú náš emočný stav a vytvárajú bludný kruh chronického stresu, bez ohľadu na to, či sa nachádzame v reálnej stresovej situácii alebo nie.
Počet automatických myšlienok obvykle nebýva veľký, (päť šesť) len vzácne ich je viac než desať. Medzi nimi a emóciami je úzky vzťah. Ak emócie nie sú príliš silné, je možné progresívnou premenou automatické myšlienky modifikovať v rámci tzv. pozitívneho myslenia. Rovnako tak každý iný faktor bludného kruhu môže ovplyvňovať faktor ďalší, napr. chronický stres depresiu, depresia pôvodnú myšlienku atď...
Najúčinnejším opatrením rozbitia bludného kruhu je rekonštrukcia myšlienok. Ak ju uskutočníme úspešne, modifikujeme súčasne emócie a tým odstránime hlavný faktor chronického stresu. Prakticky táto rekonštrukcia znamená, že najprv podrobným denným rozborom vysledujeme automatické myšlienky, v tomto prípade hľadiská na určitý problém, aby sme ich potom modifikovali podľa pre nás optimálnych, konvenčných podmienok. Činíme to obvykle tak, že sa zameriame na "reálnu myšlienku", ktorej absolútne veríme. Nesmieme sa ale pokúšať sami seba presviedčať o pravdivosti "nereálnej myšlienky", hovoriť si napr., že všetko je v poriadku, keď vieme, že to v poriadku nie je. Účelom je opraviť si svoje krajne pesimistické a stresujúce pohľady na svet tak, aby sme sa naň dívali z pozitívneho pohľadu, ktorý navyše prospieva nášmu sebavedomiu.
Iným osvedčeným postupom je tzv. sokratovský dialóg, kedy automatické myšlienky "prezeráme pod mikroskopom" a tým zisťujeme ich platnosť a možné alternatívy. Ako názov napovedá, táto metóda bola používaná už Sokratom a osvedčuje sa už viac než dva a pol tisíc rokov. Ďalšou metódou sledovania a modifikácie automatických myšlienok je zachytenie a oprava myšlienkových procesov. Vychádza zo skutočnosti, že každá z našich myšlienok predstavuje náš spôsob vnímania životných udalostí. Náš mozog spracováva informácie tak, že vníma to, čo očakávame a nie veci vo svojej reálnej podstate. Okrem očakávaného vnímame aj to, čoho sa obávame a konečne aj to, čo nám robí radosť a čo sme sa naučili vnímať. Až nakoniec vnímame neutrálne veci - okolitý svet. Stručne povedané, vnímame hlavne očakávané. Len výnimočne pozeráme na deje neosobne podľa toho, aké v skutočnosti sú, teda pravdivo. K omylom v subjektívnom hodnotení udalostí vedie hneď niekoľko faktorov:
Minimalizácia a maximalizácia - častý omyl v hodnotení seba aj ostatných. Stresovaný človek má sklon minimalizovať svoje klady a úspechy a naopak maximalizuje svoje neúspechy a čiastkové prehry.
Výberová abstrakcia - spočíva vo vyčlenení jednej, obvykle nepriaznivej informácie z celkového kontextu, čo je podkladom k pesimistickému záveru, ktorý vo svojom dôsledku prehlbuje stres.
Neprimerané zovšeobecňovanie - všeobecné závery sa vyvodzujú z jedného negatívneho faktu.
Personalizácia - vzťahovanie určitej negatívnej udalosti na seba, čo sa vyskytuje hlavne u stresovaných ľudí, ktorí majú, alebo cítia zodpovednosť za množstvo vecí.
Dichotomická myšlienka - spočíva na princípe myslenia "všetko alebo nič" a teda "všetko musí byť perfektné". Každý z nás musí nájsť svoj spôsob, alebo vhodnú kombináciu rozbitia bludného kruhu automatických myšlienok. Vhodnosť tohto spôsobu závisí jednak na poznaní, aké myšlienky nás najviac stresujú, jednak na individuálnom sklone k omylom, ktorých sa dopúšťame pri hodnotení reálnych situácií (maximalizácia, personalizácia atď.). Konkrétne príčiny omylov potom ovplyvňujú výber spôsobu vhodnej modifikácie myšlienok.
Účelom všetkých týchto praktík je reálne posilňovanie pozitívnych myšlienok. Jedná sa o to, aby sme videli skôr to, čo sa podarilo, než to, v čom sme neuspeli, alebo čo nás vedie k obavám z možného neúspechu. Pokiaľ sa zameráme len na postoj nikdy nebyť spokojný, dočkáme sa celej rady trápenia a problémov, postihujúcich nielen nás, ale aj naše okolie. Hlavným dôsledkom je prehĺbenie stresu, strata sebadôvery a pocit trvalej nespokojnosti.
Musíme si ale byť vedomí toho, že zmena k pozitívnemu mysleniu je ťažkou duševnou prácou, procesom sebapresviedčania a vôle. Súčasne ide ale o jedno z najúčinnejších protistresových opatrení. Jeho predpokladom je zbaviť sa akéhokoľvek negativizmu v názoroch, spôsoboch myslenia aj spoločenských prejavoch. Je to ale aj jedna z podmienok dosiahnutia plnej spokojnosti a šťastia v práci aj v osobnom živote.