Vzťah k práci sa dramaticky premieňa. Zatiaľ čo prevažne mužská menšina zamestnaných investuje všetku svoju energiu do práce a budovania kariéry, získava práca pre väčšinu ľudí celkom inú hodnotu.

Zamestnávatelia sa stále častejšie sťažujú na nedostatok motivácie zamestnancov, ktorí zápasia s pocitmi frustrácie na pracovisku a odchádzajú zo zdanlivo výborných miest. Hlavným dôvodom nespokojnosti je veľká priepasť, ktorá existuje medzi prianím zamestnancov a realitou pracovného sveta, ktorú zamestnávatelia ponúkajú. Dvaja z piatich zamestnancov (42 percent) majú síce záujem na pracovnom postupe, avšak ani polovica z nich (20 percent) takú šancu nedostane. Dôsledkom je to, že síce pracujú ďalej, ale bez šance na postup a teda strácajú motiváciu.

V tejto súvislosti je zaujímavé, že podiel úradníkov s dobrými šancami na postup v kariére je podľa ich vlastného názoru takmer dvakrát tak veľký (40 percent) než u zamestnancov v podnikateľskej sfére (21 percent). Zdá sa teda, že klišé o automatickom postupe vo verejnej správe sa zhoduje s realitou. Žiadna iná profesijná skupina, ani vedúci pracovníci (33 percent), nemá toľko šancí urobiť kariéru, ako úradníci.

Zástup nespokojných rastie
Takmer každý tretí zamestnanec (31 percent) si verí, že by zvládol vedúcu funkciu, avšak len 11 percent z nich dostane príležitosť. S rastúcou úrovňou vzdelania bude počet ľudí nespokojných so svojou prácou len rásť. Táto dilema je úlohou pre zamestnávateľa, ktorý musí klásť väčší dôraz na schopnosť a ochotu svojich zamestnancov pracovať v tíme, pretože im môže ponúknuť a zaplatiť príliš málo miest so skutočnými rozhodovacími právomocami.

Každý druhý zamestnaný človek vidí vo svojej práci možnosť, ako realizovať svoje vlastné ciele (50 percent), ale len 30 percent skutočne takúto príležitosť získa. 49 percent ľudí chce vo svojej práci prežívať úspechy - a len 38 percent skutočne toto prianie uskutoční, zvyšok sa musí uspokojiť s neúspechom alebo aspoň nedostatkom úspechu. Realita pracovného sveta nesľubuje práve nárast radosti z práce, skôr dáva tušiť cestu vnútornej rezignácie tých, kto nemajú vyhliadky na postup.

V dnešnej dobe, keď sa nedostáva pracovných miest, získava práca na význame z hľadiska prestíže predovšetkým pre mladú generáciu. V roku 1991 mal len takmer každý piaty človek do 34 rokov záujem o prácu, ktorá by mu priniesla spoločenské uznanie. V roku 1996 to bol už každý štvrtý (27 percent), na konci roka 1999 každý tretí (31 percent). Pre dnešnú mladú generáciu je zrejme teda oveľa zaujímavejšie pracovať aj v závislej pozícii u zamestnávateľa, ktorý má dobrý image (média, reklama, banky), než zastávať riadiacu funkciu v odbore, ktorý nemá takú spoločenskú prestíž. Osobná identifikácia so svojím povolaním je pre mladých ľudí veľkým motivačným faktorom.

Kariéra ako motivačný faktor je dôležitejší pre mužov (23 percent mužov a iba 16 percent žien kladie dôraz na možnosť profesijného postupu). Podobné rozdiely platia aj pre možnosť nadpriemerných zárobkov (17 percent mužov - 7 percent žien) a tiež pre možnosť pracovať vo vedúcej funkcii (15 percent mužov, 8 percent žien). Objektívne znevýhodnenie v práci doháňajú ženy subjektívne vyššou motiváciou. Dokážu sa zo svojej práce radovať viac než muži (61 percent žien a 57 percent mužov hovorí, že ich práca baví.) Výsledky prieskumu dokazujú to, čo okolo seba denne vidíme - so stúpajúcou hierarchiou a výškou platu klesá podiel žien na takých pozíciách. Napriek tomu ženy nerezignujú. I cez faktické rozdiely a väčšie časové vyťaženie sú ženy ochotnejšie vyrovnať sa s pracovnými podmienkami, pokiaľ majú motiváciu. To tiež vysvetľuje, prečo si ženy hľadajú skôr prácu, ktorá ich baví, zatiaľ čo muži uprednostňujú moc, vplyv, kariéru a vysoký plat. Politicky propagované zvládnutie kariéry aj starostlivosti o rodinu, sa zrazu väčšine žien zdá byť príliš náročné a nepohodlné. Preferujú rovnováhu medzi profesijným a osobným životom a kladú veľký dôraz na to, aby oboje bolo v rovnováhe. Zdá sa tiež, že ženám sa naozaj lepšie darí nachádzať rovnováhu medzi prácou a osobným životom, muži často dokážu kvôli profesijnému úspechu odložiť zodpovednosť za rodinu a deti. Ženy, aj keď majú svoje povolanie, chcú napriek tomu žiť v rovnováhe a preferujú taký životný koncept, kde žiadna zložka nie je podriadená druhej. Rodina, priatelia a voľný čas sú rovnako dôležité ako radosť z práce. Aj preto sa dokážu ženy lepšie vyrovnať aj so stratou zamestnania. Dokážu si nájsť nové životné úlohy, s koncom zárobkovej činnosti pre nich život nekončí. Muži naopak so stratou zamestnania prichádzajú o základ, z ktorého odvíjajú svoju identitu, strácajú zmysel života. Sklamanie a prehry v jednej životnej oblasti ťažko vyrovnávajú úspechy v inej oblasti.